Október 2006
Presne si pamätám na ten deň. Sedela som v našom belgickom byte s výhľadom na pivovar Stella Artois, slnko mi svietilo na chrbát a ja som si četovala s kamoškou. Jej posledná veta mi vyrazila dych. "A mysli na Evu, pri tej chemoterapii to bude potrebovať." Nevedela som o tom.
O pár dní na to sme sa s Rasťom pochytili určite zas pre nejakú blbosť a ja som demonštratívne treskla dverami a zamkla sa na záchode. Slzy mi stekali po tvári, rozpíjala sa mi maskara a ja som sledovala ako čierne machulky padajú na biele dlaždičky. Cítila som sa beznádejne. A vtom som si spomenula na ňu. A rozrevala som sa ešte viac.
Vtedy som chcela napísať článok. Niečo o tom, aké je to strašne nefér. Že sme vo veku, kedy je prirodzené sa o spolužiakoch dozvedieť kto sa kedy žení, kto čaká bábo, koho povýšili a kto bol kde na dovolenke. Ale nie o tom, že niekto potrebuje chemoterapiu.
Ale nenapísala som. Povedala som si, že keď ho nenapíšem, že sa Eva z toho dostane. Neviem síce ako jej to malo pomôcť, bolo to hlúpe, ale poznáte tie dohody s Bohom. Tak nejak som sa dohodla sama so sebou a myslela som, že aj s Ním.
Október 2007
Bol víkend a my sme si s Rasťom vychutnávali spoločný večer. Ja, on a naše šesťmesačné bruško. Okolo jedenástej mi pípla esemeska. Správy, ktoré prichádzajú v noci alebo nad ránom nikdy nie sú dobré. V tejto boli len dve slová. Eva umrela.
Rasťo ma držal plačúcu v náručí, kým som nezaspala.
Pár mesiacov po jej smrti sa nám s Rasťom stávalo, že sme sa o nej bavili, ako keby tu bola. A párkrát sa nám o nej snívalo.
Október 2009
Ešte stále mám v mobile jej číslo a medzi adresami jej mail. Sem-tam narazím na jej fotku, keď si pozerám staré albumy. A často na ňu myslím. Asi ako všetci, čo ju poznali.
Ale ak existuje geologické nebo, a ono určite existuje, Eva tam sedí za jedným stolom spolu s inými geológmi a popíja pivo. A čaká na nás ostatných...
Venované Evke Tokárovej
