A nie je to ani taký ten typ úspešného pána podnikateľa, doktora, či právnika. Žiadne sačko a zastrihnutá briadka. Aj keď tá železničiarska uniforma mu podľa mňa pristala.
Ale je to môj otec. Bol to on, čo mi vždy odpovedal na moje nekončiace otázky. On mi ukázal krásu cestovania, vďaka nemu ma to stále ťahá niekam. Kniha v jeho rukách je takou istou samozrejmosťou ako kniha v rukách mojich. Dokážeme čítať do ranného brieždenia.
Po ňom som zdedila výrazný nos a nie ten malý chutný gombík po mame. A nezdedila som bunky na matiku, s úlohami mi musel pomáhať.
A keď sme párkrát spolu cestovali po Európe, dlhé cesty vlakom sme si krátili veselým uťahovaním si z mamy. Smiali sme sa všetci traja a smiali sme sa veľa.
A keď sa náhodou stalo, že som sa v spore postavila na jeho a nie maminu stranu, mama sa vždy len s úsmevom nadýchla a povedala - No jasne, vy dvaja vždy držíte spolu...Aj keď to nebola úplná pravda, pretože ja nie som dokonalá dcéra a on nie je dokonalý otec.
Dokonca má od takého dosť ďaleko. A chýb toľko, že by mi prsty jednej ruky nestačili. A čo všetko by som mu mohla vyčítať. A za čo všetko som mu vďačná...
***
Minule sme s Rasťom o niečom diskutovali. Nehádali sme sa, len sme si niečo vyjasňovali, ale ja som asi mierne zvýšila hlas, pretože Ema vybehla z izby a spýtala sa ma:
- Maminka, ty tatinkovi nadávaš? A prečo mu nadávaš?
Skôr ako som stihla odpovedať, Rasťo svoju záchrankyňu chytil na ruky a ona ho silno objala...
A ja som sa musela usmiať. Dcéra svojho otca...