Pravdepodobne by som chodila do práce a mala o dve kilá menej, pretože by som mala stres. Ako sa poznám, práca by ma nebavila, pretože, hoci je to smutné, ale je to tak, ja som ešte neprišla na to, čo by ma teda tak fest úprimne bavilo. Zrejme by som sa snažila presvedčiť moje nohy, že vysoké topánky sú jednoducho stále in a do môjho úbohého šatníka by možno pribudol aj nejaký ten seriózny kostým. Pila by som kofolu a fernet s tonikom a pila by som dosť.
Bola by som vydatá, no z času na čas by som si dopriala taký ten rozbíjačský víkend s mojimi kamoškami a po tretej fľaške vína by som sa začala cítiť previnilo, že ony sú single a ja nie. Mala by som väčšiu chuť na sex a to by potešilo nielen mňa, ale hlavne môjho manžela.
Chodila by som do kina, divadla a na výstavy, alebo ani nie. Viac by som sa stretávala s blogermi a užívala si život v Prahe... No to by sme vlastne nebývali v Prahe, ale v Žiline, tak ako sme pôvodne chceli. Bývali by sme v podnájme v rodinnom dome u toho divného týpka, čo bol kedysi bezdomovcom a trpel mániodepresiou. Býval v pivnici a veštil z kariet. Mne povedal, že so mnou bude ťažká dohoda, ale na to ani nemusel mať karty.
Víkendy by sme trávili u svokrovcov alebo u našich a povedzme si pravdu do očí, všetkého veľa škodí. Rozprávali by sme, že by sme už konečne mali urobiť nejaký poriadny trek a možno by sme ho aj urobili. Rozprávali by sme, že sme už dávno nič poriadne nevyliezli a preto by sme tak dvakrát do roka oprášili lano. A rozprávali by sme, aké je to ťažké, byť zamestnaný a mať takéto koníčky a tým by sme ospravedlňovali fakt, že pohodlnieme.
A čas by plynul, bez stereotypu a možno aj s ním, deň za dňom, v čakaní na niečo...
********
Raz sa ma môj švagor opýtal, či si ešte viem predstaviť môj život bez Emy.
"Viem" - odpovedala som pohotovo. "Ale zároveň viem, že by bol strašne prázdny..."
