Minulý štvrtok som sa stretla s kamoškou, s ktorou som sa dávno nevidela. Sedeli sme v Slovak Pube a keďže od obeda bolo už ďaleko, dala som si moje obľúbené zemiakové placky so syrom a majonézou. Naozaj príjemný večer.
Nasledujúca noc však už taká príjemná nie je. Väčšiu časť z nej totižto trávim na záchode, či už posediačky alebo s hlavou v ňom. Určite udrela moja posledná hodina. Ráno sa zdá byť lepšie, normálne vstanem do školy. Môj žalúdok sa však okolo desiatej znova búri a tak cestou domov si v elegantnom predklone označkujem zábradlie na zástavke Rusovská cesta. Hanba na tri zimy, ešteže ma nikto nevidí. Dovlečiem sa domov a umieram.
Na poludnie sa medzi dverami zjaví Rastik, priniesie mi tekutiny a Endiaron, pomôže mi zjesť polovičku banánu a potom mi ustarostene vraví: "Ak sa ti to zhorší, mala by si ísť na pohotovosť". Velice vtipné. Keby som mohla, aspoň v duchu by som sa zasmiala. Keď sa presvedčí, že to prežijem, odchádza v ústrety krajšiemu zajtrajšku (v podobe výletu na Rozsutec).
Zo zvyšku dňa má moje vedomie len obmedzené informácie, tma v izbe, polhodinová túra na záchod, zopár kontrolných telefonátov od Rastika a to je asi tak všetko, pretože vkuse spím, alebo sa aspoň o to pokúšam. Môj svet sa scvrkol na posteľ. Všetko, čo je mimo môj dosah, je pre mňa stratené.
V sobotu mi našťastie horúčka klesne, ale kŕče v bruchu so mnou na večné veky a nikdy inak. Gratulujem si k nezvyčajnému výkonu - zjedeniu celého suchého rožka a polovičky horkej čokolády.
V nedeľu sa aj naďalej kŕmim výdatným Endiaronom a suchými rožkami, ale už mi je dobre. Vyzerá to tak, že salmonelóza sa nekoná. Ale to už medzi dverami stojí Rastik s ustarosteným výrazom a slepačou polievkou v rukách.
V utorok však vírus dostane jeho. Horúčka. Koniec sveta a priľahlých galaxií. Ruším večerný program a idem s ním domov. Ukladám ho do postele, prikrývam, dávam obklad a s hrôzou zisťujem, že okrem kvapiek do očí a toho Endiaronu doma nemáme žiadne lieky. Musím do lekárne. Od obeda som nič nejedla, jogurtový nápoj lejem rovno do ešte stále z víkendu rozvášneného žalúdka a modlím sa, aby to pochopil. Musí, veď moječko umiera! Cestou pacientov stav konzultujem s jeho matkou a päťkrát sa pristihnem s rukou na mobile, ako mu chcem volať, či mu je lepšie. V Auparku ani len očkom nehodím po zimných výpredajoch a bežím rovno do lekárne. Dúfam, že sa mu nepriťažilo, kým som preč.
Doma moječka nachádzam horúceho ako chilli papričky. Sypem doňho Paralen, varím čaj, mením obklad. Vypínam mobil, nie že nejakého blázna napadne mi volať práve teraz. Moječko s každým výdychom vydáva hlasné stony raneného zvieraťa. Naprv mi je to smiešne, potom mi aj slza vybehne. Kontrolné merianie stavu - teplota našťastie klesá.
Máme za sebou úspešné vypotenie sa, obraciam paplón a dávam ďalší čaj. Hlasné stony raneného zvieraťa vymieňa za chuchlavé prosby typu: "Obkladík" "Čajík" "Vlásky"...
Líham si k nemu, objíma ma horúcou rukou, tiskne ku mne rozhorúčené telo. "Ľúbim ťa", šepká mi v polospánku.
Nemôžem zaspať, moječko má brať ďalšie lieky o pol dvanástej. A potom dať budík na pol štvrtú...
xxxxxxx
...že sám na opustenom ostrove?...pochybujem...
