elen matúš-trnavská
Niekedy je všetko zle
Minulý týždeň som na chvíľku vypadla z mesta. Ku kamoške na Vysočinu. Ujsť pred vyhriatym mestom, pokecať o ženskom svete, len tak si oddýchnuť. A trochu rozmýšľať.
Trnavská z Trenčína alebo Trenčianska z Trnavy?...ak sa ma na to opýtate na budúcom blogstretku, budete zrejme miliónty v poradí...ale to je už úplne jedno...pretože to priezvisko budem používať už len tu Zoznam autorových rubrík: Tri písmenká môjho života, Túlavé topánky, Súkromnejšie ako súkromné, Zápisky z Prahy, O niečom, Nezaradené
Minulý týždeň som na chvíľku vypadla z mesta. Ku kamoške na Vysočinu. Ujsť pred vyhriatym mestom, pokecať o ženskom svete, len tak si oddýchnuť. A trochu rozmýšľať.
Nedávno sa ma moja sestra, s mierne podrývačným tónom v hlase, spýtala, prečo Ema pozerá rozprávky v češtine. Moja odpoveď bola jednoduchá.
Je to už dávno, čo prišiel medzi nás. Otecko so synom do materského centra. Zo začiatku bol plachý, tak ako každý otec, ktorý sem-tam zavíta medzi nás, ukecané mamy. Zrovna v ten deň sme ale na programe mali zaujímavú tému.
Kedysi dávno som tohto človeka a jeho prácu obdivovala z diaľky. Potom sme sa vďaka blogu zoznámili a keď sa stal mojim priateľom, začali sme si písať. Zo začiatku som bola z jeho esemesiek pekne zmätená. On sa ma v nich totižto nepýta také to tradičné "ako sa máš" a neukončuje ich obyčajným "ahoj".
Kedysi dávno sa psy volali Dunčo, Rexo alebo Bodrík, žili na dedinách a boli pánmi svojho dvora. Spávali vo svojich búdach, žrali to, čo zostalo rodine z večere a pili dažďovú vodu. A vždy vedeli, kde je ich miesto.
Moji rodičia majú pevnú linku viac ako 30 rokov. Viac ako 30 rokov za ňu mesiac čo mesiac poctivo platia. Nepamätám si, že by sa s platbou oneskorili alebo nedajbože, nezaplatili. Proste radosť mať takého klienta. Ale asi ako pre koho...
Skoro každý deň chodím s Emkou na prechádzku okolo neďalekého gymnázia. Mladí chlapci v štýlovom oblečku a dievčatá v krátkych sukničkách posedávajú s holými chrbtami a s cigaretou v ruke na lavičkách a múrikoch. Mám pocit, že aj v tejto zime sú viac vyzlečené ako oblečené a niekedy si pri tom spomeniem na jednu profesorku z nášho gymnázia, ktorá nám raz povedala - Neseďte na zemi, dievčatá, lebo nevyvediete potomstvo - Vtedy sme si so smiechom zaťukali na čelo...
Väčšinou to tak býva. Niečo si predstavujeme, o niečom snívame, na niečo sa tešíme a niečo si plánujeme. A ono to veľakrát dopadne aj tak úplne inak.
Ešte pred týždňom som o ničom netušila. Aj keď Lucka Mitaľová mi na poslednom blogérskom stretku všetko so zápalom vysvetlila, ja som len mávla rukou, že toto ide mimo mňa. Ale Matúš Maciak si nedávno povedal, že elenku, píšucu minimovku, treba niečím rozptýliť a tak s bojovým pokrikom Tonyho Šuberta zabi karmu vám predstavujem moje 4 veci...
Aljaška? Určite. Každému, kto tam bol, navždy zostane v žilách kolovať túžba vrátiť sa tam ešte raz. Dolomity? Ach, tie. Na tie ich biele steny sa nedá zabudnúť. Rím? Prechádzať sa v jeho uliciach a dýchať tú atmosféru je zážitok. Štokholm? Londýn? Paríž? Sicília? Slovinsko? Grécky Olymp? ... Nie, nie, najkrajšie miesto je niekde inde...
Nepoznám ju osobne. A pravdepodobne ani nikdy nebudem. Ale odkedy som o nej počula, patrí jej môj obdiv. A preto o nej píšem.
Možno je to od človeka, ktorý nemá všetkých päť pohromade, skáče v kalužiach, pri jedle sa vždy celý zababre a hoci má už 25, vôbec netuší, čo so životom, prinajmenšom trúfalé...Viem...Ale zaujíma ma to.
...alebo o tom, ako sa niekoľkomesačný cyklista učí existovať v bratislavskej doprave...alebo menšia kritika na cyklistické chodníky v meste...alebo o mojich radostiach a starostiach na dvoch kolesách...
Včera večer som podľahla jednej slabôstke, ktorá ma chytí tak raz za čas a väčšinou z čírej nudy. Začítala som sa do ženských časopisov. Prekvapenie sa nekonalo. Žiadna hlbočina...
Nech si o starých ľuďoch myslím čokoľvek a nech ma ich presuny mestom kvôli rožkom o desať halierov lacnejším ráno v dopravnej špičke akokoľvek vytáčajú, dnes som videla niečo, nad čím sa oplatí zamyslieť sa.
Čo potrebujete na to,aby ste si vybavili nový? Okrem štandartného - 2 ks nových fotografií a starého občianskeho (v prípade, že prídete po skončení platnosti, nepotrebujete žiadny kolok) potrebujete hlavne pevné nervy a nekonečnú dávku trpezlivosti. A v Trenčíne dvojnásobok.